Čo ak štýl nie je o tom, ako vyzeráme, ale o tom, čo si dovolíme vidieť? Iris Apfel strávila viac než storočie pozorovaním sveta bez potreby zapadnúť. Bez konvencií. Bez obáv, že bude „príliš“. Na verejnosti sa objavila vo veku, keď väčšina ľudí z neho potichu odchádza. S veľkými okuliarmi, výraznými farbami a jasným postojom, že nuda je nepriateľom života.
Sama seba nazývala „accidental icon“ (náhodná ikona). V roku 2018 sa objavila v Vogue a v tom istom roku spoločnosť Mattel vytvorila jej bábiku Barbie so striebornými vlasmi. New Yorker o Apfel poznamenal, že „podstata jej umenia je umenie montáže“ - schopnosť spájať rôzne elementy do jedného vizuálneho príbehu. Ako Iris hovorila: „More is more and less is a bore.“ (Viac je viac a menej je nuda.)
V osemdesiatich rokoch sa Iris Apfel ocitla v centre pozornosti kultúrneho sveta. V deväťdesiatich sa stala módnou ikonou. Ako storočná hlasom, ktorý počúvali generácie. Nie preto, že by sa zmenila. Ale preto, že zostala rovnaká. Ikonou sa stala až vtedy, keď od nej svet prestal niečo očakávať. Nemala ambíciu byť módnou autoritou, ani symbolom odvahy. Len sa po celý život odmietala prispôsobiť trendom. Jej príbeh nie je o výstrednosti, ale o schopnosti vidieť hodnotu tam, kde iní vidia prebytok, a zmysel tam, kde sa od neho nič neočakáva. Tento portrét sleduje, ako sa z nenápadnej a vytrvalej práce s detailom stane radikálna forma slobody.
„When you don’t dress like everybody else, you don’t have to think like everybody else.“
(Ak sa neobliekaš ako ostatní, nemusíš rozmýšľať ako ostatní.)
- Iris Apfel
Tento známy výrok nebol pre Apfel nejakou módnou frázou - bol to postoj, ktorý formoval každý deň jej života. Narodila sa 29. augusta 1921 ako Iris Barrel v Astorii, v newyorskom štvrti Queens, do rodiny, kde sa estetika a tvorivosť prelínali už pri raňajkách. Jej otec vlastnil obchod so sklom a zrkadlami, matka vlastnila módny butik. Táto kombinácia materiálnej i vizuálnej zvedavosti ju formovala od prvých krokov.
Rané roky: od starožitníctiev po hlad po farbách
Aj keď Iris vyrastala čiastočne na farme, jej myseľ nepatrila vidieku. Už ako dieťa jazdila metrom do Manhattanu, aby preskúmala Greenwich Village, a v starožitníctvach si kupovala drobnosti, ktoré ju zaujali. V jednom interview priznala, že prvú brošňu, ktorú si ako dievča kúpila, nikdy nezabudla. Nielen kvôli cene, ale pre pocit, že vlastniť niečo zvláštne jej dáva zmysel.
Jedna z jej menej známych, no výrečne krásnych historiek sa viaže k jej začiatkom v New Yorku. Iris často spomínala, že v mladosti nemala peniaze na „správne“ oblečenie. Kupovala lacné kúsky na blších trhoch, miešala ich s tým, čo našla doma, a dopĺňala extravagantnými šperkami. Nie ako zámer. Ako nutnosť. Neskôr s humorom poznamenala, že keby mala viac peňazí, možno by nikdy nenašla vlastný štýl. Obmedzenia ju prinútili rozmýšľať a naučili ju kombinovať veci tak, ako by ju to žiadna módna škola nenaučila.
Študovala dejiny umenia na New York University a neskôr navštevovala umenie na Wisconsinskej univerzite. Tieto akademické základy jej dali nielen estetický, ale i historický kontext: pochopila, že farba, vzor a ornament nie sú len vizuálne efekty ale sú to signály kultúry a pamäti.
Textílie, Biely dom a kultúra remesla
V roku 1948 sa vydala za Carla Apfela, s ktorým v roku 1950 založila firmu Old World Weavers. Spolu cestovali po Európe, hľadali vzácne látky a staré vzory a pomáhali rekonštruovať historické interiéry, vrátane práce pre Biely dom naprieč deviatimi prezidentskými administratívami - od Trumana až po Clintona. Iris nepovažovala túto prácu za módnu, pre ňu to bolo poslanie rešpektovať minulosť a pochopiť, ako materiály rozprávajú príbehy.
V tom čase pracovala aj ako copywriterka pre Women's Wear Daily, kde si zarábala skromný plat a zároveň budovala hlboké porozumenie pre text, a teda aj pre to, ako vizuálne jazyky fungujú.
Iris a Carl Apfel boli manželmi viac než šesťdesiat rokov. O ich vzťahu sa písalo málo, no ona sama o ňom rozprávala s veľkým rešpektom. Hovorila, že nikdy nemali potrebu sa navzájom formovať. Každý z nich mal vlastný rytmus, vlastné záujmy, vlastný pohľad na svet. Keď sa jej niekto opýtal, v čom spočívalo tajomstvo ich dlhého manželstva, odpoveď bola jednoduchá: nepokúšali sa jeden druhého vlastniť. Boli spolu, nie nad sebou. Iris a Carl nikdy nemali deti. Iris to vysvetľovala takto: „Nechcela som, aby moje dieťa vyrastalo u pestúnky a nemôžete robiť všetko, to je nemožné.“
Štýl ako životná filozofia
Na módu sa nikdy nepozerala ako na povrch. Pre Apfel bol štýl viac než trend. Raz povedala: „You can’t learn style.“ (Štýlu sa nedá naučiť.). Podľa nej štýl nie je o tom, čo je „in“, ale o tom, kto ste vy a ako sa vyjadrujete svetu bez ohľadu na to čo je trendy.
Tento postoj neznamenal uniformitu, ale slobodu tvoriť. Milovala jasné farby, silné vzory a vrstvenie doplnkov: náramky, náhrdelníky, šatky, ktoré vyzerali, akoby mali vlastné príbehy. Jej okuliare, veľké ako malé umelecké diela, sa stali ikonickým podpisom. A hoci mnohí videli len to, čo mala na sebe, ona videla jazyk, cez ktorý hovorila svetu.
Iris Apfel sa nikdy netajila tým, že nespĺňa klasické predstavy o ženskej kráse a nepovažovala to za problém. Raz s úsmevom poznamenala: „Nie som pekná a nikdy som nebola. Ale to mi vôbec neprekáža.“ Táto veta nebola pózou ani provokáciou. Bola vyhlásením slobody. Iris sa vedome vzdala ambície páčiť sa, a tým si otvorila priestor byť zaujímavá. V kultúre, ktorá ženy učí hodnotiť sa cez vzhľad, bol tento postoj radikálny a zároveň oslobodzujúci.
Láska, práca a nezlomná energia
Jej život nebol len o práci. Bol o partnerstve s Carlom, s ktorým zostala 67 rokov až do jeho smrti v roku 2015, krátko pred jeho sto jedenástymi narodeninami. Iris o ňom hovorila nielen ako o manželovi, ale ako o spoluúradníkovi v estetike, dobrodružstve a živote vôkol svetového dizajnu.
Po odchode do dôchodku sa jej život zdal uzavretý, no práve tam sa otvorila nová kapitola. V roku 2005 usporiadalo Metropolitné múzeum umenia výstavu „Rara Avis“, ktorá predstavila jej zbierku šperkov a oblečenia. Bola to prvá výstava v inštitúte, ktorá sa venovala žijúcej osobe a vtedy svet konečne uznal, že Iris Apfel nebola len „módna osobnosť“, ale kultúrny fenomén.
Nebola to výstava módnych značiek. Bola to výstava jedného života. Každý náhrdelník, každá brošňa, každá kombinácia farieb bola stopou rozhodnutia. Publikum neprišlo obdivovať trendy. Prišlo sa pozrieť, ako vyzerá autenticita bez autocenzúry. Odvtedy sa Iris stala múzou, ikonou, symbolom „aging with attitude“. No ona sama k tomu mala pragmatický postoj. „You can’t be boring and be interesting at the same time.“ (Nemôžeš byť nudná a zároveň zaujímavá), hovorievala. A dodávala, že štýl nie je otázkou veku, ale pozornosti.
Od osobného štýlu k známej ikone
V roku 2014 o nej vznikol dokument Iris, ktorý svojím jemným, všímavým štýlom zachytáva jej život a filozofiu. Film je sám o sebe pripomienkou, že skutočný štýl je spôsob rozmýšľania, nie len to, čo máte na sebe.
Ako nonagenária (z lat. nonagenarius = deväťdesiatnik) podpísala modelovaciu zmluvu a stala sa tvárou kampaní svetových značiek. Nebolo to preto, že by sa snažila byť trendová, ale preto, že jej autenticita inšpirovala generácie mladších kreatívcov aj dôchodcov rovnako.
Odchod a odkaz
Na Iris Apfel si ľudia spomenú podľa okuliarov skôr, než podľa dátumov. Tie veľké, kruhové, takmer komiksové rámy, ktoré na nej nikdy nepôsobili ako „statement kúsok“, ale ako prirodzená súčasť tváre, akoby sa narodila s tým, že bude svet pozerať cez vlastný filter. A možno to je jadro jej príťažlivosti. Nebola módna ikona preto, že by mala oblečené správne veci. Bola ňou preto, že si dovolila mať vlastnú optiku. Ako sama hovorila, “Módu kúpiš, ale štýl vlastníš.”
Iris Apfel zomrela 1. marca 2024 vo veku 102 rokov v Palm Beach na Floride. Jej život však nemožno merať len časom. Zanechala po sebe spôsob nový myslenia. Tichý, dôsledný a nekompromisne osobný.
Ako sama raz povedala: „Style is about being yourself - above all.“ (Štýl znamená predovšetkým zostať sám sebou.)
A práve o to v jej životnom príbehu išlo. Nie o oblečenie. Nie o módu.
Ale o to, ako sa pozeráme na svet a ako mu dovolíme, aby videl nás.
„You only have one trip. You might as well enjoy it.“
— Iris Apfel
